mBank
Stretol sa pán Novák s pánom Kováčom. Pán Novák vraví:
„Dobrý deň, vy žijete? Počul som, že ste zomreli.“
„No, hádam vidíte, že žijem.“ S úsmevom odpovedá pán Kováč.
„Áno, vyzerá to tak, že ozaj žijete, no viete, tú správu o vašej smrti mi povedal pán Novotný a ak mám byť úprimný, jemu verím viac ako vám.“
Nuž, niekedy mám pocit, že takýto postoj k „zaručeným“ správam máme aj v reálnom živote, nie iba v anekdotách. Máme tendenciu veriť skôr správam negatívnym ako správam pozitívnym. Naše vnímanie, interpretáciu i zdieľanie správ podfarbuje náš filter (to, čo by sme chceli počuť), naše nálady, naše názory, naše strachy.
Dôkazom toho, že negatívne zaúčinkuje viac ako pozitívne, je aj rétorika médií. Viď príklad súčasná kríza. Keď čítam noviny, mám chuť ísť dať si predpísať antidepresíva. Nie, nechcem haniť prácu novinárov, ani zľahčovať situáciu, no myslím, že všetci máme tendenciu veci vždy tak trocha „okoreniť“, hovoriť všeobecne, zahmlene. Príklad. Stretnutie muža s jeho kámoškou. „Všetci muži sú sukničkári.“, povie kámoška po nevydarenom vzťahu. „Ozaj všetci?“ , mohla by znieť kontra chlapa. „No, nájdu sa aj výnimky“, pripúšťa kámoška. „A kto konkrétne je ten sukničkár?“, spýtate sa. „Predsa XY!“. Vidíte, takže už nie všetci muži, ale v tomto prípade iba ten jeden konkrétny XY.
Pri posudzovaní dôležitých správ, najmä takých, ktoré majú, či môžu mať vplyv na prijímanie našich dôležitých rozhodnutí, by sme sa mohli orientovať napríklad pomocnými otázkami, ktorými sa dá znížiť pravdepodobnosť prijatia nesprávneho rozhodnutia, alebo sa možno dostať k objektívnejším informáciám.
Kto mi (niečo) hovorí ? Kto je osoba, od ktorej pochádzajú informácie? Je kompetentná? Je „pri zdroji“? Čo mi hovorí ? Hovorí mi niečo podstatné? Hovorí mi fakty či subjektívne dohady?
Ako mi hovorí? Afektuje? Používa nekonkrétne výrazy typu „počul som“, „vraj“ a pod.?
Prečo mi to hovorí ? Čo tým chce dosiahnuť ?
Netvrdím, že toto je návod. Len pomôcka. Ak mi napríklad predajca nejakého produktu X začne niečo hovoriť o konkurencii a ich produktoch veci typu „počul som, že firma Q má problémy, vraj sú na tom zle, aj minule o nich písali v novinách.“
Pýtam sa teda, kto mi to hovorí? Predajca. Čo mi hovorí? Negatívne pseudoinformácie o konkurencii. Ako mi to hovorí? Prečo mi to asi hovorí? Čo tým chce dosiahnuť? Zrejme chce predať svoj produkt a odradiť ma od kúpy produktu konkurencie.
To, aký vplyv majú informácie na nálady, uvažovanie a následné konanie ľudí je krásne vidieť aj na finančných trhoch. Kým sa budú objavovať iba negatívne správy, zrejme sa obnovenia dôvery nedočkáme. Negatívne správy podporujú poklesy a poklesy zase vedú k negatívnym správam, k negatívnym očakávaniam, k strachu a neistote. Sú teda správy „dôsledkom“ alebo sú správy „príčinou“ ?
Možno by nebolo na škodu častejšie si uvedomiť, ako zmýšľame. Tri úspechy nášho kolegu, manželky, manžela si takmer nevšimneme, no jednu chybu dokážeme roztrúbiť „do nebies“. Nie nadarmo nás starí otcovia učili pri väčšom emočnom vzplanutí najprv narátať do desať, až potom hovoriť, či konať. S chladnou mysľou sa ľahšie zhodnotia fakty. Čiže niečo, čo je neodškriepiteľné, jasné, zjavné. Kým to tak nie je, ide len o dohady. Skúsme sa sústrediť čo najviac na fakty, i keď emócie sú nám ľuďom vlastné. Prinášajú nám našťastie nielen neistotu či obavy, ale i príjemné pocity a nálady. Na tie sa skúsme koncentrovať, o tých sa skúsme rozprávať, deliť sa o ne. Skúsme si vysloviť viac pochvál a uznaní. Bude lepšie nám, i našim najbližším. Bude sa nám žiť i napriek ťažkostiam omnoho ľahšie a radostnejšie.