mBank
Šťastie si za peniaze nekúpiš. Aspoň tak hovorí otrepané ľudové príslovie. Ale je to naozaj tak? Nad tým si ekonómovia lámu hlavy už desiatky rokov. Niektoré ekonomické výskumy totiž tvrdia, že peniaze a pocit vnútorného šťastia spolu súvisia oveľa viac, než si myslíme. Iní ekonómovia, ako napríkladaj britský profesor ekonómie Richard Layard, sú zase presvedčení, že existuje určité množstvo peňazí, po ktorom dosiahnutí sa už miera pocitu šťastia nezvyšuje.
Richard Layard si takzvanú ekonómiu šťastia vybral za hlavný cieľ svojho bádania. Veľmi zjednodušene zastáva názor, že akonáhle má človek dostatok peňazí na základné potreby a zároveň si zvládne niečo našetriť, jeho pocit šťastia už vyššia cifra na bankovom konte nezmení. Okrem iného tiež hovorí, že aj keď ľudia v západných krajinách za posledných tridsať rokov v priemere značne zbohatli, skrátil sa im pracovný čas a žijú dlhšie, neznamená to, že by sa automaticky cítili šťastnejší ako ich predkovia.
K podobným záverom dospel aj americký psychológ a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2002 Daniel Kahneman. Profesor z univerzity v Princetone sa s Layardom zhoduje na tom, že výška príjmov, od ktorej sa pocit spokojnosti a šťastia nezvyšuje, skutočne existuje. Svoj prieskum robil na území USAa na jeho základe stanovil ako " hranicu šťastia " príjem približne 75 -tisíc dolárov ročne.
Vzťahom osobného pocitu šťastia a výškou príjmov sa ako prvý začal do hĺbky zaoberať ekonóm Richard Easterlin v 70. rokoch. Sformuloval zaujímavú tézu, ktorá sa po ňom nazýva Easterlinov paradox. Podľa teórie sú vo vnútri spoločnosti síce šťastnejší tí jednotlivci, ktorí majú vyššie príjmy, však spoločnosť ako celok nevykazuje známky väčšej spokojnosti, ak jej jednotliví členovia bohatnú. Podľa Easterlina tak obyvatelia bohatých európskych a amerických štátov rozhodne nie sú celkovo šťastnejší, ako ľudia v chudobnejších ázijských či afrických krajinách .
späť