späť

Seriál o zaujímavých a bizarných menách

IT špecialista mBank Aleš Gill je náruživý cestovateľ, ktorý počas svojich výletov
do rôznych kútov sveta narazil na meny, nad ktorými zostáva rozum stáť. V prvom článku nám opísal bizarné dôsledky
uzbeckej inflácie. V druhom príspevku sa vydáme najprv do Iraku, kde v čase Alešovej návštevy vôbec nepoužívali mince, a potom do Libanonu, kde mohol platiť podivnou kombináciou libier a dolárov.

Najväčšie "najmenšie" platidlo

Saddám Husajn bol vyobrazený na každej irackej bankovke. Novému režimu sa to logicky veľmi nepáčilo, a tak sa na prelome rokov 2003 a 2004 začali “Saddámovia” meniť jedna ku jednej za nové dináre. V čase mojej návštevy Iraku v roku 2011 bol kurz takmer 1 000 takýchto nových dinárov za dolár, takže sa mi to aspoň dobre počítalo.

Dostať sa k miestnym peniazom bolo pomerne jednoduché, pretože zmenárne boli takmer vo všetkých uliciach. Neviem, ako to fungovalo v Bagdade alebo Basre, ale v kurdskej časti krajiny - teda v Arbíle alebo Dohuku - boli ľudia veľmi poctiví. Keď si zmenárnik potreboval odskočiť na obed, prikryl svoj stánok s kôpkami peňazí kusom handry, okolití stánkari mu na neho občas pozreli a nič sa nestratilo. Rovnako poctiví boli miestni aj v otázke kurzu zmeny. Na kalkulačke mi vždy ukázali presný kurz, občas vzali do úvahy aj môj protinávrh, a keď mi peniaze vymenili, nechýbal ani “halier".

250 dinárov, najnižšia bankovka, vtedy malo hodnotu necelých 5 korún. Mince, ktoré sa netešili príliš veľkej obľube, boli v čase mojej návštevy stiahnuté z obehu. To mi prišlo pomerne zvláštne. Nešlo totiž platiť peniazmi v menšej hodnote. Za 250 dinárov ste si teda mohli kúpiť napríklad čaj, ale aj dva čaje alebo napríklad sáčok žemlí. Jednu žemľu ste si kúpiť nemohli, pretože to by za 250 dinárov bolo veľmi málo. Teoreticky by ste sa s predajcom asi mohli dohodnúť, pretože by na takomto obchode s vami celkom zarobil, ale komu by sa chcelo? V praxi som nezažil, že by niekto za svojich 250 dinárov chcel menej tovaru, než koľko obchodníci ponúkali.

Prečo to trochu neskombinovať ?

Poďme sa teraz z Iraku presunúť kúsok na západ do Libanonu. Na samotnej libanonskej mene nie je nič zvláštne. Libanonská libra mala v čase mojej návštevy relatívne stabilný kurz 1 500 libier za dolár. Prečo teda túto menu vôbec spomínam? V Libanone sa totiž bežne používali ako libry, tak aj doláre. Ak ste za niečo platili 3 000 libier, mohli ste namiesto nich dať predajcovi pokojne dva doláre. Ak ste tovar za 3 500 libier platili päťtisíckou, obchodník vám vrátil dolár.

Doláre a libry bolo možné pri nákupoch akokoľvek kombinovať a aj predavači vám mohli naspäť vrátiť ľubovoľnú kombináciu týchto dvoch mien. Chvíľu som si musel zvykať, aby som dokázal jednodolárovky vnímať ako bankovku s hodnotou 1 500 libanonských libier. Aj keď sa štát pokúšal tento svojský menový systém obmedzovať, pre 95 % miest, ktoré som v Libanone navštívil, táto dualita v praxi bežne fungovala.

Tagy:

mena